Súostrovie nádeje

Letí lienka bodkovaná,

krídelkami vzduchu máva,

letí, letí po krajine,

kričí nebu: „Zima mi je.

Prečo púšťaš na mňa zimu,

nemám piecku ni perinu!

Ach, jáááj, jujúj, zima je,

už na nôžke  cencúľ  čnie.

Krídelkami sotva mávam,

mrázik štípe, bolí hlava,

a lúčina plná snehu,

nevykvitnú kvietky k letu.

Ach jááj, jujúúj, beda je,

zhyniem, zhyniem v tej zime.

Prečo som len skoro vstala,

a jar teplú nepočkala?

Teraz zhyniem, veru zhyniem,

jari, leta nedožijem!“

Smutne letí lienka malá,

v mraze, v zime domov hľadá.

Nôžky, krídla štípe mráz,

niet už cesty domov viac.

Zaplavili čierne oči

slzičky  sťa kvapky rosy,

a sa rynú po lúčine,

kým sa sniežik nerozplynie.

A na lúčke  prebúdza sa,

nový život, nová krása.

Snežienky aj podbele,

vytiahli jar z postele.

„Čo to, čo to, čo sa deje,

slaný dáždik niekto leje,

žeby prišiel už môj čas?

Musím poslať zimu spať!“

Presedlala na trón jar,

kývla  slnku na pozdrav,

zime zbohom na rok dala,

nech si pospí stará dáma.

Kloní hlávku malá lienka,

niečo sa jej dole nezdá,

Slzičky si utiera.

„Ach, či je to nádhera!

Žeby prišla predsa jar?

Namojdušu, naozaj!

Nezhyniem ja v krutej zime!

Jar už prišla, teplo mi je.“