Súostrovie nádeje

Dozrela kvapka tvojho vína,

v poslednom vinobraní,

v šepote rán vstaneš i líhaš

do farieb, ktoré z nej zostali.

Brániš sa šumu, vetru z mora,

poslednej správe vo fľaši,

i vari je to odpoveď zhora,

nevieš si priznať bezbranný.

Maličký osteň v tvojom hlase

zasekol strunu gramofón

„Ach, prečo už znova  zas a zase,

musím sa vybrať po svojom..“

Posledné ráno pred úsvitom

už skladáš piesne k odchodu.

V pamäti blúdiš a je ti clivo,

že opäť sa blížiš k pôrodu.

Začiatky, pády, rasty hore,

i strmhlavé konce za plotom,

uplietol si nám Ty tam hore

kolobeh ďalším životom.

Koľko sme schopní uniesť žitia,

topánok túlavých si obuť?

Koľko sa musíme ešte mínať,

aby sa skončila naša púť?

Púšťaš nás z neba po rebríku,

do cesty kladieš prekážky,

a my rátame mesiace v každom roku,

učíme sa od dvanástich.

Tak ako hore, bude zas dole,

kolobeh žitia nemenný,

kým ľudská duša uzrie svetla,

mnohokrát sa tu vymení…