Otváram dvierka na kalendári a čakám na zázrak. Každý deň príbeh, láska, smútok, život sa zmestí doň na 24-krát…
Sedela na železničnej stanici a pozorovala motýle. Mala ich rada. A najradšej, keď ich naháňala na lúke medzi poľnými kvetmi. Chcela ísť domov za mamou, no pani pri okienku jej nechcela predať lístok. Vraj do Kapušian odtiaľto nechodia. Musí sa najprv odviesť do Zvolena. Ale ona vždy chodila k mame vlakom. Už ju určite dnes čaká, sľúbila jej to. Včera s ňou telefonovala…
Zuza bola celá bez seba. Mama opäť kamsi zmizla, kým bola ona s Ondrom na nákupoch. Ani deti si nič nevšimli, kedy odišla. Veď ako aj, keď obaja čumeli do telefónov so sluchátkami na ušiach. Bodaj by si niečo všimli! A to ich ešte prosila, nech dajú na starkú pozor. Bez tých mobilov neprejdú ani na záchod! „Bol nám to čert dlžen, túto modernú dobu!“ Vzdychla si Zuza a zúfalo sa pozrela na Ondreja. „Čo budeme robiť? Kde zas išla?“ „Neviem, no minule si ju našla v meste sedieť na autobusovej zastávke. Chcela ísť k mame. Možno bude opäť niekde v meste alebo na stanici. Veď vieš, že aj doktor povedal, že sa vracia opäť do detských čias,“ povedal Ondrej, „možno by sme ju mali tam najskôr hľadať, a ak ju nenájdeme, zavoláme na políciu.“ Dokončil svoju mienku Ondro a posúril Zuzu, nech sa ide obliecť. „No dobre, idem si dať kabát a pôjdeme ju hľadať.“
Tento mesiac to už bolo tretí raz, čo jej mama odišla z bytu a nikomu nič nepovedala. Blížili sa sviatky a ona bola čím ďalej viac mimo. Už si nepamätala ani koľko má rokov. Starecká demencia ju každý deň ukracovala o zdravý rozum a ich o nervy. Takto to už ďalej nepôjde. Budú ju musieť dať do domova, lebo to nezvládajú. Obaja majú prácu, ktorú nemôžu robiť z domu a bez práce by len s opatrovateľským príspevkom nevykŕkali. Ešte sa večer o tom porozprávajú, keď ju nájdu…
Magduška sa rozhodla, že si kúpi lístok do Zvolena. Keď sa nedostane do Kapušian z tejto dediny, ani nevie poriadne, kde to vlastne je, skúsi to zo Zvolena. Zaklopala pani, čo predávala lístky na okienko a pýtala si lístok do Zvolena. „Dobre, dobre, už to bude,“ vraví pani za okienkom. Vyhodila bloček a pýta si od Magdy 4 eurá. Magda loví, hľadá vo vrecku, no má tam sotva euro. „Nemám peniaze,“ povedala Magda pani pri priehradke. „Ale, ak ma pustíte teraz autobusom, pošle Vám peniaze moja mama“ Pani zlatá, ale to tak nefunguje!“ Povedala jej predavačka a vytrhla Magde lístok z ruky. „Najprv musíte zaplatiť, inak nedostanete žiadny lístok a šofér vás do autobusu aj tak nepustí bez zaplatenia. To je diaľková linka, ktorá ide priamo do Zvolena, odtiaľ sa už dostanete vlakom aj do Kapušian. No musíte zaplatiť. Ak nemáte peniaze, tak sa vráťte domov!“ Magda posmutnela. „Kde zoberie peniaze na cestu domov? Musí sa nejako vynájsť, možno jej niekto požičia!“
Po ceste sa približovala nejaká žena, bola jej povedomá, no nevedela odkiaľ. „Mami, mami,“ kričala na ňu, no Magda ju nepoznala. Opýtala sa jej: „Pani, nemáte mi požičať 5 eur na cestu do Kapušian? Keď prídem domov, moja mamička vám ich určite vráti,“ povedala Magda svojej dcére Zuze. Zuza sa zhrozila. Mama ju vôbec nespoznala. Ešte ráno sa s ňou lúčila a teraz ju vôbec nespoznáva! Bože, čo len s ňou bude?!“ Keby neprišla s Ondrom na stanicu a ďalej by sa motkali po meste, mamu by možno ani nenašla. Určite by sa nejaká dobrá duša našla a dala by jej tie peniaze. A už by ju nevideli. Našťastie prišli v pravú chvíľu. Odviedli Magdu domov a na druhý deň ju vzali k doktorovi. Predpísal jej silnejšie lieky, ale tiež ich upozornil, že po sviatkoch bude lepšie, keď mame zabezpečia opatrovateľku, alebo ju dajú do domova. Už nemôže zostať sama. „Dobre, nejak to doriešime cez vianočné sviatky.“ Povedala Zuza doktorovi a vybrali sa s mamou domov. „Snáď niečo vymyslíme.“ Hovorila si v duchu a bolo jej ľúto, že tieto sviatky už nebudú také, ako kedysi…
Celá debata | RSS tejto debaty