Súostrovie nádeje

Otváram dvierka na kalendári a čakám na zázrak. Každý deň príbeh, láska, smútok, život sa zmestí doň na 24-krát…

Čakala ich pred budovou školy, odkiaľ mali odchádzať na stretnutie s Mikulášom. Ako vždy im to všetkým trvalo a vôbec sa netrápili, že už teraz meškajú. Mala pocit, že ich nič nenaučila, ba zdalo sa jej, že sa ona učí od nich nepleche :). Jej siedmačikovia už boli riadni pubertiaci a zvládnuť ich bolo niekedy nad jej sily. Hoci bola mladá, tvrdili o nej, že je najprísnejšia učiteľka v kolektíve. Mala ich rada, ale držala ich nakrátko. Keď nastúpila učiť po vysokej škole, hodili jej hneď triednictvo budúcich piatačikov. Nebola na to pripravená. Sama sa necítila byť úplne dospelá a už tobôž nie skúsená, aby to zvládla. Nielen, že začínala učiť a chcela si vytvoriť najprv nejaký systém, rovno ju hodili plávať do vody aj s triedou. „Zvládneš to,“ povedala jej riaditeľka, „si mladá a deti sú akurát v takom veku, že si ich vieš ešte vycvičiť podľa seba a zároveň Ti prepáčia tvoje nováčikovské chyby.“ Aďa sa uspokojila a prijala ponuku. Dnes už ich má tretí rok a dá sa povedať, že si na seba zvykli a spoznali sa. Jej maličkí piataci už vyrástli do pubertálnych siedmakov a začínajú robiť starosti nielen jej, ale aj ostatným učiteľom. Riešia prvé lásky, prvé priestupky a tiež prvé naozajstné sklamania. Sama si všimla, že niektorí chlapci trpia platonickou láskou voči jej osobe. Lichotilo jej to, no musela uznať, že niektoré ich zapárania už boli na hrane. Aj dnes sa motali a dobiedzali do seba. Pri obede sa Milan opäť pustil do zasnívaného Aďa a posmieval sa mu, že je do mňa buchnutý. No čo som mala s nimi robiť. Niekoľkokrát som to predložila aj na triednych schôdzkach ich rodičom, aby im dohovorili, no zdá sa, že márna snaha. Už len čakať, že z toho vyrastú…
Na námestí sa zhŕkli mladí aj starí, deti aj dôchodcovia a tešili sa na príchod Mikuláša. Vianočné trhy plné sladkých dobrôt a rôznych drobností lemovali námestie. Koledy hrali a vôňa punču sa šírila vzduchom. Milovala túto atmosféru. Už ako dieťa sa tešila na príchod Mikuláša. Prišiel na voze ťahanom bielymi tátošmi a jeho plné líca a ozajstná brada jej pripomínali Santu zo Severného pólu. Bola to taká naozajstná vianočná atmosféra. Hneď za námestím bol park s lavičkami a ihličnanmi, kde sa stretávali nielen tí mladí, ale aj starší a popíjali punč. Keď sa jej skončia pracovné povinnosti a deti si o štvrtej preberú rodičia, dohodla sa s najlepšími kamarátkami, že si spravia babskú jazdu. Dnes to malo byť bez priateľov. Iba babská jazda. No keď sa po štvrtej stretli, tie dve si pod pazuchou niesli svojich priateľov a ona bola sama. Jej Igor bol mimo SR až do Vianoc a tieto dve jej len pripomenuli ako jej chýba :(. No čo už! Vráti im to nejako…
Zábava bola dobrá, chalani nosili punč a ani sme nevedeli ako, všetky sme už boli v povznesenej nálade. Mala som pocit, že si potrebujem na chvíľu sadnúť. Krútil sa so mnou celý svet. Ten punč bol dosť silný. Už by som asi mala ísť domov, aby to nedopadlo zle. No na chvíľu si pôjdem sadnúť na lavičku v parku…
Sedela som pod jedličkou a celý svet sa so mnou krútil. Zavrela som oči… Myslela som na Igora, ako veľmi mi chýba… Odrazu som zacítila bozk na perách. Voňal po karamelkách a patril nejakému dieťaťu… Kým som sa stihla prebrať, môj tajný ctiteľ zmizol. Zahliadla som len siluetu v modrej vetrovke s kapucňou. Tá vôňa mi bola veľmi povedomá, ale nesedela mi farba vetrovky… Keď som sa vrátila späť k lavičke, našla som na nej položené medovníkové srdce s nápisom Šťastné Vianoce. Bolo to milé… Dala by som ruku do ohňa, že to bol chlapec z mojej triedy Adrián, ale nebola som si istá. Tá vetrovka ma zmiatla. Nuž nech je ako chce, bola som rada, že naokolo nebol nikto, kto by túto scénku videl. Mohol by si pomyslieť, že je nejaká úchyláčka. Pôjdem radšej domov a v pondelok budem múdrejšia…
V pondelok ráno Aďa zobrala do školy medovníkové srdce a zavolala si Adriana. Keď zbadal srdce na stole, obelel ako krieda. Ani sa nemusela nič pýtať. Dohovorila mu, že už sa to nesmie nikdy viac zopakovať a ona na to zabudne a nepovie to pani riaditeľke. Inak by musel odísť zo školy za pohoršovanie. Dokonca by mohol skončiť na polícii. Samozrejme za srdiečko sa poďakovala a povedala mu, že darček ju potešil. Bolo to jediné možné riešenie, aby sa chlapec nepokúsil ju zas podobným spôsobom prekvapovať na verejnosti a dohovoriť mu, že jeho láska k pani učiteľke je žiaľ nereálna.