Súostrovie nádeje

Prichádzajú a odchádzajú,
zo stanice do stanice
nesú ľudské chvenie
zo života do márnice.

Lúčia sa starí i mladí,
trhajú putá naveky.
Posledné smutné pohľady,
posledné tiché náreky.

Na listoch čiernych
mená pokorené sú,
vyhnaní z domovov
svoju hviezdu si ponesú.

V podchodoch staníc
vojaci na nich čakajú,
na výlet bez hraníc
ich falošne lákajú.

A vlaky odchádzajú,
nesú v diaľ ľudské chvenie,
hviezdy v nich zhasínajú,
na smrť sú odsúdené..

Tisíce duší vo vlakoch,
tisíce prehreškov v nás,
ktože ich kriku uverí,
ktože sa pokorí z nás?

Zo stanice do stanice
krivda smutne volá,
za každou žltou hviezdou,
čo sa viezla do tábora.