Súostrovie nádeje

Otváram dvierka na kalendári a čakám na zázrak. Každý deň príbeh, láska, smútok, život sa zmestí doň na 24-krát…

V minulosti viac ako teraz ľudia verili rôznym poverám a príbehom, a počas zimných večerov si ich rozprávali pri páračkách. Dnes sa len nad niektorými pousmejeme a už im neveríme ako kedysi. Ale, čo ak je v niektorých príbehoch ešte aj dnes kus pravdy?

Na okraji dediny pri neďalekej hore bývalo sedem sestier. Nik nevedel odkiaľ prišli, no neboli domáce. Boli ako z rozprávky. Krásou sa im nevyrovnali žiadne ženy v celom okrese. Dlhé havranie vlasy nosili rozpustené a jemné črty tváre ešte viac umocňovali zelené uhrančivé oči. Pre ich krásu ich ženy nenávideli a muži sa pre ne bili. Nebolo by snáď mládenca, ktorému by neučarovali. No darmo chodili popod ich oblôčik, sestry každého nápadníka odohnali. Povrávalo sa dokonca, že ak bol nápadník príliš dobiedzavý, stihol ho trest od sestier. Prišiel o vlasy, či o rozum, niektorí dokonca i o holý život. O sestrách časom začali kolovať chýri, že sú to bosorky. Ženy sa im začali vyhýbať a muži ich aj naďalej obdivovali, ale už si dávali pozor. Len Janko nemohol. Zahľadel sa do najmladšej zo sestier, do Margity. Ani Margite nebol Janko ľahostajný, no bála sa, lebo sestry sa neradi stýkali s ľuďmi z dediny.
Za salašom smerom na lazy v hlbokom jarku pretekala voda, ktorá sa napájala na miestny potok. Domáci tam chodili napájať zvieratá počas roka a v zime slúžil ako skratka do susednej dediny a na lazy v kopcoch. Cez deň bol jarok pekne schodný, no večer sa pre jeho strmosť a zradnosť radšej každý tomuto miestu vyhol. Jarok sa stal úkrytom lásky pre Janka a Margitu. Tu ich nik nehľadal a boli uchránení pred zvedavými očami dedinčanov a sestier.
No ani tajomstvá netrvajú dlho a o tajných chodníčkoch syna sa dozvedel otec – starosta dediny. I poslal po sluhovi v mene Janka list, aby vylákal Margitu na miesto ich tajného stretávania. Skryl sa starosta za strom blízko jarku a čakal. Margita sa približovala chodníčkom z kopca, ktorý sa pomaly vinul popri jarku. Keď ju zbadal, schmatol dievčinu za vlasy a sotil ju do hlbokého jarku. Dievčina narazila na kameň a na mieste bola mŕtva. Na druhý deň ráno ju našli jej sestry zakrvavenú v spomínanom jarku. Hovorí sa, že ich smútok a zloba bola taká veľká, že dedina potemnela. Jarok dostal pomenovanie Margitin jarok, a ak bol vtedy v noci miestom, ktorého sa ľudia báli, od tých čias jarkom neprešiel nik ani cez deň, okrem šiestich sestier. Sestry sa v dedine dlho nezdržali. Po niekoľkých mesiacoch, keď na zvláštnu chorobu pomrela celá starostova rodina aj so samotným starostom, odišli. Nik ich viac nevidel. No v dedine občas vydávali zvláštne mačky. Sedem čiernych mačiek sa pravidelne niekoľkokrát do roka zjavovalo v dedine a vždy sa vybrali smerom k Margitinmu jarku. Bolo to v čase, keď zomrela jedna zo sestier Margita.
Mladý Štefan historku o Margitinom jarku počúval pravidelne na páračkách v dedine, no vždy sa len zasmial. Keby si ju bral k srdcu, už by sa cez Margitin jarok domov nikdy nevybral. Ale bola to jediná najkratšia cesta, ktorá viedla ku nim hore na lazy, kde bývali. Predstava, že by mal chodiť dlhšou trasou sa mu nikdy nepáčila a taľafatkám o mačkách a bosorkách neveril. Aj dnes, na Luciu, keď sa stretol s kamarátmi z dediny, nerozmýšľal, že by sa vydal domov inou trasou. Podgurážený domácou pálenkou si vyspevujúc kráčal domov za mamkou. Mesiac bol akurát v splne a ukazoval mu cestu. Čerstvo napadnutý sneh sa ligotal a zahaľoval krajinu do biela. Bola to nádherná scenéria. V dobrej nálade si ani nevšimol, že sa dostal už k Margitinmu jarku. Pred ním, akoby mu niekto nohy prikoval. Ani dopredu, ani do zadu! Nevládal sa pohnúť. „Čo to je?,“ čuduje sa Štefan „veď som toľko nepil, žeby som nevládal ísť ďalej!“ Zrazu sa pred ním vynorilo 7 mačiek. Prechádzali popri ňom a ich zelené oči sa vpíjali do tých Štefanových. Každá si ho poriadne poobzerala. Štefanovi by sa krvi nedorezali. V tom momente sa mu zdalo, akoby mu prestalo aj srdce byť. Netrvalo to dlho, možno 2 minúty, no jemu sa to zdalo ako večnosť. Tak ako prišli, tak aj odišli. Nebolo ich. Keď sa už vládal pohnúť, darmo sa obzeral okolo seba. Mačiek nebolo. Stratili sa. Štefan sa otočil a vrátil sa do dediny. Prespal u kamaráta, ktorému všetko vyrozprával a domov sa vrátil na druhý deň. Od tých čias už nocou nešiel cez Margitin jarok.