Súostrovie nádeje

Otváram dvierka na kalendári a čakám na zázrak. Každý deň príbeh, láska, smútok, život sa zmestí doň na 24-krát…

Keď sychravé počasie vôbec nepripomína blížiace sa vianočné sviatky, ale skôr novembrovú čľapkanicu, mnohí sa utiekajú do obchodov a trávia čas v kaviarňach. S priateľmi pri dobrom punči či horúcom čaji, alebo čokoláde. Nejdem písať o tom, aké to je teraz s „našim vírusom“, pretože sa nedá tráviť čas ako pred rokom. Aj mne chýbajú tie dni, ktoré som trávila s priateľmi. Mnohé nové priateľstvá som nadviazala aj vďaka práci opatrovateľky v Rakúsku. Naše spoločné stretnutia v kaviarňach počas opatrovateľských smien aj v takýchto sychravých dňoch patrili určite k príjemnejším spomienkam, ktoré som si odniesla z tejto práce. Nevadí, každý okamih má svoje čaro a každá nevýhoda môže byť nakoniec výhodou. Aspoň si môžem pospomínať a čokoládu si dám doma pri písaní tohto blogu…

Mám rada snehové gule ešte z čias, keď som bola malá a túžila som mať aspoň jednu. Síce som ju nikdy nedostala ako dieťa, v dospelosti sa u mňa stávali častým darom pre priateľov, deti na besiedkach a hlavne pre tie moje. Sama som si však pre seba nikdy žiadnu nekúpila a ani od nikoho nedostala. No aspoň takouto formou som si kompenzovala svoju detskú túžbu po vianočnej snehovej guli.
Keď som pracovala v Rakúsku pred niekoľkými rokmi, dostala som sa do rodiny zmiešaného manželského páru. Tony bol typický lakomý rakúsky dôchodca, o ktorého som sa starala a Mara, jeho žena, chudobná dobrosrdečná žena, ktorá utiekla do Rakúska počas občianskej vojny v Srbsku. Tony bol ťažký oriešok pre nás obe a bola som životu neskutočne vďačná za Marinu prítomnosť a pomoc. Nielen tú fyzickú, ale hlavne tú duševnú. Nikdy som nebola úplne stotožnená s prácou v zahraničí, byť vzdialená od rodiny viac ako 500 km a každé dva týždne pendlovať medzi domovom a Rakúskom. A aj vďaka tejto skvelej žene som sa necítila v Rakúsku ako v cudzom svete. Bola mi ako druhou mamou. Keď som nastupovala po smrti môjho predchádzajúceho pacienta do tejto rodiny, mala som obavy. Zas som dostala muža s posledným štádiom rakoviny, bolo to toho roku už tretia rodina. Cítila som sa ako nejaká smrtka s kosou, pri ktorej klienti len zomierajú (: . Hoci ani jeden pri mne oficiálne nezomrel, ale v službe pri kolegyni, aj tak som mala obavy. Čo si o mne pomyslia v tej rodine, keď im poviem, že je len apríl a toto je už môj tretí pacient od začiatku roka! Mala som skutočne obavy, že dedo mi zas zomrie a ja onedlho budem opäť meniť rodinu. Väčšinou nastupujeme do rodiny, keď je už veľmi zle. A je šťastie, že zostaneme u klienta viac ako jeden rok. Mara mi bola veľmi sympatická už od prvého stretnutia, a preto som sa cítila tak trochu bôľne, že naše cesty sa môžu zakrátko rozísť. Opakom bol jej muž Tony. Naše prvé stretnutie mi spôsobilo doslova husiu kožu. Niežeby tak zle vyzeral, ten dôvod som sa dozvedela o niekoľko mesiacov neskôr. Vybral si ma totiž na jeho poslednú cestu životom. Bol mojim prvým klientom, ktorý pri mne naozaj reálne zomrel po ťažkých mesiacoch choroby. Vtedy som to ešte nevedela, no dnes s odstupom času som mu vďačná za tieto skúsenosti a stretnutie so smrťou.
Ako som už spomínala, s Tonym to nebolo jednoduché, zato Mara mala lásky za oboch a nešetrila ňou. Spoločné letné večery, neskôr tie dlhé jesenné pri teplom čaji a obavách o Tonyho, boli pre mňa nezabudnuteľné. Dlhé rozhovory o našich rodinách, o sviatkoch a prianiach… Aj tých tajných. Tém na rozhovory bolo veľa. Blížil sa koniec novembra, keď Tony zomrel. Týždeň pred Marinými narodeninami! Nedočkal ich. Spolu sme plakali a utešovali sa, vedeli sme obe, že takto to bolo pre nich oboch najlepšie. Zostala som s ňou ešte pár dní, kým som sa vrátila domov k rodine. Odišla som po pohrebe a čakala, čo ďalej. Neprešli ani dva dni ako som zložila doma kufre, už mi zvonil telefón do novej rodiny. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som sa dozvedela, že budem len niekoľko kilometrov od Mary. Bola som veľmi rada, že s ňou budem môcť byť aj naďalej v kontakte. Volali sme si a dokonca ma navštívila aj v novej rodine. Pred odchodom domov som jej sľúbila, že sa ešte zastavím. Mala som pre ňu pripravený vianočný darček. A nielen ja. Aj ona si pre mňa pripravila prekvapenia a nedovolila mi odísť, kým si ich nevezmem. V kuchyni ma už čakala vianočná krabica a vedľa nej tanier zabelený do utierky a previazaný červenou stuhou s vianočným pečivom. Usmiala som sa, Mara bola vždy vynaliezavá, a aj obyčajné vianočné pečivo vedela darovať s eleganciou jej vlastnou. Krabicu som si nechala domov ako prekvapenie pod stromček od nej. Predsa, nebudem otvárať darčeky skôr, nech mám aj ja nejaké prekvapenie!
A veru to bolo prekvapenie! Keď som na Štedrý deň otvorila krabicu, rozplakala som sa. Bola tam vianočná guľa, po ktorej som roky túžila. Mara ani netušila, že mi splnila môj detský sen. Vianočná guľa, ktorá bola iba pre mňa! Cítila som sa ako dieťa, ktorého sa dotklo kúzlo Vianoc.