Otváram dvierka na kalendári a čakám na zázrak. Každý deň príbeh, láska, smútok, život sa zmestí doň na 24-krát…
Rolničky alebo zvončeky neodmysliteľne patria k Vianociam. Nenájde sa hádam domácnosť, v ktorej by na Vianoce chýbal zvonček. Sú rôzne – malé, veľké, čipkované, keramické a tie pamätné. Pamätné, dedené po generácie. Aj v našej rodine máme jeden taký. Symbol Vianoc, ktorý privolával Ježiška už niekoľko generácií. Malý zvonček zlatej farby. Krehký ako ľudský život a silný, aby dokázal biť ako skutočný zvon. Priniesli si ho ako pamiatku na svojich rodičov ešte starí rodičia môjho manžela z Oravy, keď sa sťahovali na Stredné Slovensko. Možno by pre mnohých pôsobil tak trochu obyčajne bez hodnoty, no jeho skutočná hodnota spočívala práve v dedení a zachovávaní medzi generáciami. A práve to ho robí nekonečne vzácnym aj pre nás a naše deti. Aj tento rok dobre ukrytý a chránený v krabici čaká na svoje poslanie, aby zvestoval príchod Ježiška.
Už je to 18 rokov, kedy tento vzácny klenot prešiel strastiplnou cestou, aby sa znovu pre nás stal symbolom Vianoc. Naša prvorodená dcéra mala v tom čase 1,5 roka a ako každé dieťa mala radosť z blížiacich sa vianočných sviatkov. Ozdobovali sme s manželom stromček, tešili sa z našej dcéry, ktorá pri pohľade na trblietavé ozdoby výskala od radosti. Samozrejme, ako každé malé dieťa, chcela veľmi pomáhať a aj ona ozdobovať vianočný stromček. Spoločnými silami sme všetci traja dokončili výzdobu stromčeka, až zostala už len posledná ozdoba. Vianočný zvonček. Ten náš dedičný, ktorý sa ukrýval v samostatnej krabici. To už sme s manželom usúdili, že radšej ho zavesíme my. No predtým sme dcére sľúbili, že si môže s ním aspoň zazvoniť, kým ho zavesíme. Pomaličky som ho dcérke podala do ruky a jej veľké sivé oči sa rozžiarili šťastím. Zvonila a zvonček sa ozýval celou obývačkou. Zastaviť ten rolničkovský koncert našej dcéry bolo nemožné. Nie dať, ale problém vziať malým deťom niečo, čo im spôsobuje radosť, to je tá najväčšia starosť. Nastalo dlhé vyjednávanie s našou dcérkou Kristínkou a dohoda, že tento rok zvonček bude zvoniť na stromčeku na spodku, aby ho dcéra videla. Potom nám ho konečne vrátila. Po namáhavej práci s vianočnou výzdobou sme sa rozhodli posilniť chutným obedom, ktorý pripravila manželova mamka a dať dcérku poobede spať. Kým sme ešte popíjali poobedňajšiu kávu, malá sa hrala v kuchyni s kockami. Odrazu jej nebolo! Kým sme sa spamätali, bola už v obývačke a načahovala sa za zvončekom. Fascinovaná jeho zvukom naň nedokázala zabudnúť ani pri hre s kockami. Už už ho mala v malej rúčke, keď sa jej zvonček vyšmykol a spadol na dlážku. Rozbil sa! Nie úplne, len čiastočne. Schovala som ho a nikomu som nič nepovedala. Môj úbohý svokor by to neprežil! Dcérku som dala spať. Ešte šťastie, že bola malá a neprezrádzala tajomstvá. V noci, keď všetci zaspali, som potajme v kuchyni lepila zvonček a dávala ho dokopy. Na druhý deň som kúpila v meste zlatú farbu a jemne ho prestriekala, aby som zakryla nedostatky. Vyzeral ako nový. Nik by si nevšimol rozdiel. Iba manželova mamka, čosi tušila, no neprezradila ma. Našťastie nikomu nechýbal pár dní pred Vianocami a na Vianoce už opäť mohol zvoniť a privolávať Ježiška.
Dnes je to už 18 rokov, čo zvonček dostal nový život. Hoci som neskôr manželovi povedala o nehode našej malej dcéry, jeho otec dodnes nič netuší. Veríme, že to tak ostane a zvonček nám ešte dlho bude pripomínať našich príbuzných a zostane dedičným aj pre naše deti.
Vždy, keď počujem v rádiu hrať pieseň Rolničky, rolničky, s úsmevom si spomeniem na ten náš zvonček, ktorý sa ukrýva vo vianočnej krabici u manželových rodičov.
Rolničky, rolničky
Celá debata | RSS tejto debaty