Súostrovie nádeje

Zreješ ako víno do zlata…

Si ópiová ríša omamná!

Chcem sa napiť z tvojho blaha,

moje hrdlo večnosť stráda.

Umývam sa z tvojej rosy,

beriem krásu z tvojich očí,

moje ústa prosia clivo:

„Jeden božtek náruživo!“

Zreješ ako dobrá víla,

bezpochyby si mi milá,

no moje hrdlo stále stráda,

chýba mu v ňom malá vlaha.

Chcem sa napiť z tvojej čaše,

zažiť pocit v jemnom tranze,

moje ústa prosia clivo:

„Jeden božtek náruživo!“

Zreješ moja krása zlatá,

Ópiová ríša ladná.

Zreješ si tak do zlatista,

až ma z toho srdce tíska.

A ja chudák biedny v kúte,

neokúsim tvoje chute,

neokúsim tvoje blaho.

Pre mňa je to príliš drahô.