Súostrovie nádeje

Ticho sa vkráda do tvojho slova

a ty mu dávaš priamu reč.

Pred kostolom dvaja stoja,

prosia lásku: „Neuteč!“

V pretrhnutých statiach

búrka blesky lapá,

ticho  rany jatrí,

za lásku sa vinným stáva.

A láska tratí svojej sily,

nevie sa brániť  viac.

V tichosti bez posily

nechá si srdce rozorvať.

Na rany nedozrieme,

sme ešte slabí,

s láskou si šermujeme,

kým sa  neporaní.

Zaštopkať srdcia skúšame,

ihlami  do nich picháme,

a láska tečie z nových rán,

krváca  zo žíl dokorán…

Pred kostolom dvaja stoja,

zamĺkla  ich reč.

V rozorvaných srdciach trčia

všetky kordy ba aj meč.

Iba v očiach láska planie

a berie si priamu reč,

na kolenách ľudí prosí:

„Neutekaj ešte preč!“

Kým búrka lomí srdcia,

blesky do nej bijú,

nezatíchnu naše slová,

lásku nájdu živú.

Kým sa láska nevzdá,

tisíc búrok môže prísť,

ale lásku ticho

nesmie nikdy poraziť.