Súostrovie nádeje

Vyskúšaj šťastie

stretnúť na schodoch,

podať mu svoju tvár,

v premočených očiach

stretávať  sa s ľuďmi

a nevystaviť na obdiv svoj žiaľ.

 Prečo je nádej a viera

tak tíško zraniteľná,

keď veríš a zrazu badáš,

že do priepasti pekla

ťa ľudská duša opäť zviedla,

do priepasti, ktorú sám nepoznáš?

Prečo je  viera taká slabá

a pri každom páde sa viac lomí,

človeka na dno stále ťahá,

až uteká od nej vnohy?

Pohár šťastia je iba poloprázdny,

nikdy sa plným  nestane.

Ako krehkú bielu vločku,

tak skús chytiť to šťastie do dlane.

I polovičná ilúzia o šťastí

sa časom ako sen rozplynie,

a pohár  je opäť prázdny,

voda sa do pary pominie.

Prečo je nádej taká zradná,

výkupné žiada za sľuby,

že verím a tíško sa zdráham

svoj sen za sľuby vymeniť?

Skús chytiť človeka za ruku,

tisíckrát novú šancu dať,

na schodoch šťastiu uveriť,

že niekto ťa môže mať rád…

„