Súostrovie nádeje

Otváram dvierka na kalendári a čakám na zázrak. Každý deň príbeh, láska, smútok, život sa zmestí doň na 24-krát…

Keď som odchádzala pracovať do Rakúska ako opatrovateľka v septembri 2014, presviedčala som samu seba aj moju rodinu, že robím v danej situácii to najlepšie rozhodnutie, aké som mohla spraviť. Plánovali sme sa osamostatniť od rodičov a kúpiť si vlastný domček. A veru pri troch deťoch peňazí nikdy nebolo dosť…
A tak som odcestovala, nechala doma malú 6-ročnú predškoláčku, 10 a 13-ročné puberťáčky. Tak ako väčšina opatrovateliek, ani ja som nevedela, do čoho idem. Čo ma čaká u susedov za hranicami. Moja nemčina bola síce pokročilá, no neverila som si. Celý čas v taxíku som sa upokojovala, že to snáď dobre dopadne, veď predsa aj to sú ľudia, určite nebudú hrýzť. A deti s manželom, to snáď zvládnu. Svokra ich mala predsa rada, aj napriek našej osobnej nevraživosti.
Do mojej prvej rodiny som prišla nad ránom o piatej a kolegyňa bola taká láskavá, že mi všetko poukazovala, vysvetlila, ochotne poradila a strávila so mnou ešte 2 hodinky. Mala som sa starať o jedného pacienta, muža 81-ročného po čiastočnom ochrnutí. Veľa nerozprával. V dome býval ešte syn a nevesta, ale obaja boli viac v práci ako doma. Takže som viac-menej bola sama sebe paňou. Čo mi aj vyhovovalo. Bála som sa, že niečo zbabrem, nebudem im rozumieť, tak som bola vďačná za takého málovravného pacienta. Na jedlo vraj nebol náročný, no ani veľmi nemohol byť, lebo v mrazáku okrem kopy čerešní, tekvíc a cukín veľa toho nebolo. Tak radosť variť! Však niečo vymyslím…🤔
Skamarátili sme sa s dedom, začali sme hrávať karty spolu a viac cvičiť. Stav sa mu zlepšil, dokonca viac prešiel ako v minulosti, čo som bola veľmi rada. Nereptala som, že máme málo jedla v chladničke, a naozaj musím kúzliť z toho, čo bolo. Že som hrala s dedom každý deň karty takmer 4 hodiny do zblbnutia jednu a tú istú hru, ani vtedy. A aby ma z toho neporazilo, tak som si pár krát odskočila na toaletu počas hry, aby som skrátila čas hrania alebo spravila kávu a ponárala sa viac do svojich myšlienok. Bolo to pre mňa ako dobrovoľné väzenie. Nikde sme nechodili. Len každý deň okolo jeho veľkého majera sme sa dvakrát prešli. Vždy sme trúsili rovnaké reči o počasí, o zvieratách, takže mi moja nemčina absolútne stačila. Dedo aj tak vždy zabudol a každý deň sa opakovalo to isté. Obchod bol 5 km ďaleko, do obchodu chodila len nevesta a kupovala nám, čo chcela, nie to, o čo sme ju požiadali. A tak nám namiesto kúska mäsa kúpila o 1 kg múky viac. Veď dedo má rád koláče, tak pečte, milé opatrovateľky! Že mal vysoký diabetes, to ju nezaujímalo. Ani syna. Že bývali s ním v jednom dome a niekedy ich videl raz za týždeň alebo za dva, tak ani to ich netrápilo… My Slovenky naivné skúšali sme syna s nevestou prehovoriť, aby sa aspoň na Vianoce postarali o otca, veď aj oni majú dovolenku a dedo nepotrebuje až tak veľa pomoci. Veď po mojej a kolegynkinej neúnavnej starostlivosti a každodennom cvičení celé tri mesiace bol oveľa viac sebestačný, stačilo na neho iba dozrieť a stráviť s ním krásny vianočný čas. No syn nemal záujem. Je to naša práca a teda musíme tu byť aj na Vianoce. Žiadne vykrúcanie a snívanie o Vianociach doma. Rad padol na mňa.
Blížila sa zima, a ja som potrebovala ostať doma v novembri 3 týždne, lebo najstaršia dcéra mala venček a želala si ma mať v tom čase doma. No pre mňa to znamenalo, že ten týždeň naviac budem musieť vrátiť kolegyni a teda strávim prvé Vianoce bez detí a manžela. Bála som sa toho, no nemala som na výber a aj my sme potrebovali peniaze. Nakoniec sme sa dohodli s kolegyňou, že ostanem v Rakúsku od 30novembra do 25. decembra a 26-teho ráno pôjdem domov. Celé tri týždne som sa na to psychicky pripravovala, predsa len budem preč takmer 27 dní, a ešte na Vianoce. Ako to zvládnem? Už to nebude len 14 dní ale celých 26.. S manželom a deťmi sme to ťažko predychávali. Sľubovala som im za to krásne darčeky pod stromček a spoločne stráveného Silvestra a zvyšok zimných prázdnin. Seba som utešovala kopou peňazí, ktoré domov donesiem a že konečne sa nám v novom roku splní sen o vlastnom bývaní. Veď nám už snáď teraz dajú pôžičku, keď budem dobre zarábať. A tak som sa 29.novembra odviezla v taxíku stráviť svoje prvé Vianoce u susedov, aby som niekomu inému spravila radosť. Keď mne nebola dopriata.
Dni plynuli, od začiatku decembra hrali v rádiu len samé vianočné koledy a mne sa ešte viac ako inokedy kotúľali po lícach slzy. Každý deň som odškrtávala zo svojho kalendára deň za dňom a čakala na Vianoce, aby sa moja galeja skončila. Napiekla som s dedom všelijaké vianočné koláčiky. A samozrejme priniesla som mu aj darček pod stromček. Teplučké pyžamo, lebo stále mu nejaké chýbalo a vždy som čakala, kedy mu nejaké uschne. V zime bolo v dome neskutočne chladno. V izbe som mala slabých 16 stupňov, spávala som v teplom pyžame, nasúkaná v dvoch ponožkách a ešte aj v župane. No ani moje babušenie mi nepomohlo a prechladla som. A tak som namiesto predvianočného punču popíjala horúci čas a liečila sa, aby som domov prišla fit. Ráno som pravidelne cvičila, aby som sa zohriala, jedla bolo pomenej, malý bochník chleba nám musel vydržať celý týždeň a tak niet divu, že som schudla za mesiac 7 kilo. Keď už nič iného, pomyslela som si, aspoň budem dobre vyzerať na silvestrovskej zábave v šatách. A môj sa tiež poteší.

Brucho bolo preč aj môj zadok. Aspoň niečo pozitívne v celom tom trápení. Posledný týždeň pred Vianocami som už bola veselšia, bodaj by nie, blížil sa koniec môjho väzenia, budem už čoskoro doma pri mojich deťoch. Veľmi som sa tešila. Z domu som si doniesla suroviny na zemiakový šalát a kapustnicu, no rybu nie. „Snáď mi kúsok kúpia na tie Vianoce“ pomyslela som si „a nebudú na mňa ako psy“. No žiaľ nekúpili. Čakala som do 23. decembra, kým pôjde nevesta do obchodu, no nič. Nekúpila. Darmo som ju prosila. Zamrmlala, že oni majú inú tradíciu. Bratwurst a že ich ona na zajtra pripraví. Bola som neskutočne sklamaná. Ráno ma v chladničke čakalo prekvapenie v podobe tašky s akýmisi bielymi párkami a ešte k tomu mazľavými. „No fúj“ pozrela som na ne zdesene. „Snáď to nie sú tie Bratwurst? Tak toto ja jesť určite na Štedrý deň nebudem!“ Zo zlosti som vytiahla z mrazáku kuracie prsia a na drzovku som si ich pripravila na večeru k šalátu namiesto ryby. Veď nech si jedia tie ich „Bratwurstchen“. Ani stromček sme nemali. Tak aké to Vianoce od domova a bez vianočnej atmosféry? Žiadne. Na obed sme s dedom zjedli našu slovenskú kapustnicu a posedávali smutne ako vŕby. Aj jemu bolo smutno, určite si to ani on takto nepredstavoval. Neustále sa ma pýtal, či bude syn s nevestou s nimi večerať alebo nie. Nevedela som mu odpovedať. Po obede som mala prestávku, keď ma vyrušil klopaním syn na dvere, či by som vraj neozdobila stromček. Doniesol ho do kuchyne a ukázal mi, kde nájdem ozdoby. Sľúbil dedovi, že večer sa najedia spolu a príde aj najstaršia dcéra. Vyzdobili sme teda vianočný stromček a tešili sa z neho ako malé deti. Snáď jagot sviečok a vianočná atmosféra zavíta aj k nám. Začala som opäť veriť na ľudskosť. Večer sme nakoniec strávili spoločne. Dedo, syn s nevestou, dedova najstaršia dcéra a ja. Neboli žiadne medové oblátky, ani rozkrojené jabĺčko, ba ani krásne prestretý vianočný stôl. Ich Bratwurst s kyslou dusenou kapustou a kaiserkou mi vôbec nepripadal vianočný, ale čo už, sú to ich zvyky, a my ako cudzinci ich musíme rešpektovať. Hlavne, že dedo bol spokojný a šťastný . Boli to jeho posledné Vianoce v kruhu rodiny. Vo februári tesne po narodeninách dostal opäť mozgovú porážku a rodina sa ho rozhodla dať do domova. Keď som sa s ním lúčila v nemocnici s prísľubom, že sa o pár dní vrátim, keď ho pustia, plakal, lebo vedel, že sa už domov nevráti. Bolo mi ho ľúto, predsa bol to môj prvý pacient, no vedela som, že časom by sme aj tak s kolegyňou odišli pre stupňujúce sa problémy v tejto rodine. Nakoniec osud rozhodol za nás.