Súostrovie nádeje

Otváram dvierka na kalendári a čakám na zázrak. Každý deň príbeh, láska, smútok, život sa zmestí doň na 24-krát…

Nohy ju už dávno neposlúchali, motkala sa sem a tam. Už dávno zaostávala za ostatnými a nevládala s nimi držať krok. Keď doniesli jedlo, prišla posledná a už sa jej neušlo. Každý deň chradla viac a viac. Aj ona to videla a čakala, kedy sa nad ňou niekto zľutuje. Keby bola povolená aj u nás eutanázia, určite by si ju milosrdne želala…

Ona to videla a rozhodla sa jej pomôcť. Nenechá ju takto trpieť. Pripravila sa. V letnej kuchynke potajme naostrila nôž, aby to ostatní nevideli a dala zovrieť vodu. Na dvore bolo živo. Zvieratá pobehovali sem a tam, čosi uchmatli, pobili sa o muchu, či stebielko trávy. Slniečko opieralo svoj prenikavý zrak aj do posledného okna domu a neuniklo mu nič. Ani pohľad na rozochvenú gazdinú, ktorá sa triasla s nožom a chystala sa na vraždu. Agatha Christi by to opísala ako najdramatickejšiu časť deja a vytvorila by k vražde celý rad zápletiek. Tu však nešlo o žiadnu zápletku. Júlia sa pripravovalo zabiť. Zabiť utrápeného tvora, ktorý už ďalej nevládal. Posledné minúty, sekundy a bude to mať za sebou… Hovorila si v duchu a už sa blížila k úbohému stvoreniu. Na dvore zavládla trma -vrma. Neposedné sliepky opäť čakali pri bráne, čo im kto hodí a takmer ju nepustili dnu. Skoro zakopla. Keby spadla na ten ostrý nôž, nestihla by dokonať svoj čin. A namiesto vraždy by v novinách visel titulok : Zabila sa na vlastnom dvore. Bola to samovražda alebo len neopatrnosť?! Našťastie ale nespadla… Zo zadu sa ku nej priblížila a pichla ju.  Myslela si, že hneď skoná, no ona sa rozbehla ako zbesilá a narazila do kohúta. Kohút kikiríkal a kikiríkal a všetky sliepky spozorneli. Po dvore behala zakrvavená kura a nie a nie zdochnúť.  Júlia sa rozbehla za ňou a kohút za Júliou. Už, už ju mala, keď zo zadu zaútočil  bojovník – biely kohút. Našmátrala palicu na zemi a hodila ju po ňom. Netušila, kde ho trafila, no kohút padol na zem mŕtvy. Kým sa Júlia spamätala zo šoku, ktorý spôsobila,  zakrvavená  kura  si medzitým ešte niekoľkokrát  obehla svoj domov – dvor. Vysilená a celá od krvi nakoniec aj ona padla a  dodýchala…. „A mám to, skántrila som si nielen sliepku ale aj kohúta!“ Povzdychla si Júlia. „Namiesto jednej vraždy som spôsobila dve. Čo teraz poviem starkému? To bol jeho obľúbenec! A ja som ho skántrila. Musím ho niekde vyhodiť a poviem, že ho odniesla líška v noci.“ Sliepka skončila obarená vodou v lavóre a Júlia sa chystala na kohúta. Musela s ním naložiť skôr, ako to zistí jej manžel Štefan. Ponáhľala sa pre lopatu, ktorou by kohúta naložila do vedra a potom ho vynesie do poľa. Už ležal kohút na lopate, keď sa ozvali kroky z domu. Zľakla sa. Šuchla kohúta z lopaty do vedra. To bol Štefan, nestihne to! V duchu si pripravovala výhovorky, čo mu povie, keď zbadá kohúta vo vedre. Nič jej v hlave nenapadlo…
Po dvore sa šuchtal jej staručký Štefan a chcel zistiť, kde toľko trčí jeho Júlia. Bola už zima, pomaly sa z neba začali spúšťať snehové vločky a ona ako vždy pobehovala len v tenkom svetríku. Pre ňu zima nebola nikdy. Aj v decembri jej bolo teplo. Zato on bol stále zamrznutý a nevedel sa nikdy zohriať. „Poď už dnu Júlia“, zakričal na ňu, „dokončíš tú sliepku vo vnútri a ja ti pomôžem.“ Ponúkol sa jej a pomaličky kráčal ku nej. Júlia zbledla a čakala na ortieľ. „Ale starký, ešte chvíľu, aspoň perie ošklbem a potom prídem. Vydrž ešte 10 minút.“ Snažila sa starkého odlákať zo dvora späť do domu. Už už by sa aj pobral, keď sa znova otočil. „A Júlia, môj biely kohútik už išiel do kurína?“ opýtal sa. „Áno, áno, už išiel.“ prikývla Júlia. „Dedo jeden,“ pomyslela si, „fúrt len s tým kohútom má rozrobené, keby radšej už išiel dnu a neotravoval.“
„A nezabudni im zatvoriť kurín, lebo bude chladná noc! Už aj sneh poletuje, do rána bude veselo… “ nedal pokoja dedo. „Už choď dnu, prosím ťa, lebo zas pôjdeš do nemocnice,“ vyháňala ho zo dvora Júlia. Keď sa za dedom zavreli dvere na dome, rozbehla sa Júlia na pole za domom. Zaniesla kohúta do jarku a tam ho nechala. Potom sa vrátila do dvora a došklbala nešťastnú sliepku. „Chudera, už to mala zrátané. Bude aspoň na zajtrajšiu polievku.“ Pomyslela si Júlia a pobrala sa so sliepkou do domu. Zajtra je už tretia adventná nedeľa. Pripraví si všetko teraz, aby stihla ísť ráno do kostola na prvú omšu.
V nedeľu ráno vstal dedo Štefan ako prvý. Chcel prekvapiť svoju žienku a preto sa rozhodol, že rýchlo nachová zvieratá, kým ona bude spať. Už počul svojho kohútika kikiríkať , preto sa ponáhľal otvoriť mu kurín.
Keď vošiel do dvora, bol veľmi prekvapený. Jeho kohútik kikiríkal sám na prázdnom dvore celý vymrznutý. „Bože, tá Júlia ho asi zabudla pustiť večer do kurína! Musím ju vyhrešiť, veď mi mohol zamrznúť!“ hneval sa starký na ženu. O chvíľu sa otvorili dvere a von vošla Júlia. Nestihol dedo ani nič povedať a babka skoro odpadla, keď zbadala kohúta na dvore kikiríkať. „Ako je to možné?“ povedala nahlas. „Čo ako je možné?“ opýtal sa dedo Štefan. „Nič, nič len pre seba si vravím,“ odpovedala babka dedovi. Preľaknuto sa pozerala na kohúta a nevedela, či je to naozaj, či sa jej náhodou nesníva. „Júlia, ty si nechala v noci kohúta vonku! Zabudla si na môjho kohútika! začal ju hrešiť starký. Júlia ani nevnímala, čo jej dedo rozprával. Hľadela na kohúta, ktorého včera vyhodila „akože mŕtveho“ na pole a on si tu teraz behal akoby nič. Dedo nevedel, čo je jeho žene, pretože Júlia mlčala ako Partizán. Neprotestoval, ani sa s ním nevadila. Iba nemo hľadela kamsi do dvora.
A veru, neprezradila sa ani neskôr, keď už sedeli pri obede a pochutnávali si na slepačej polievke… Toto tajomstvo si nechala iba pre seba.