Súostrovie nádeje

Otváram dvierka na kalendári a čakám na zázrak. Každý deň príbeh, láska, smútok, život sa zmestí doň na 24-krát…

Bola som druháčka na základnej škole. V tom čase sme ešte bývali v bytovke a tam sa každý s každým poznal a ešte zvlášť, keď to bolo v malej dedine. Družstevné deti, ako nás nazývali, vyrastali spolu. Spolu sa hrali, staršie strážili mladšie a spolu sa oslavovalo a aj nakupovalo. Mrazák bol pre dve rodiny, ba niekedy aj pre tri. V pivnici sa zabíjalo prasiatko, ktoré sa vychovalo z družstevných naturálií a všetci susedia si pochutnávali na hurkách. V lete sa spolu opekalo, chodilo na huby, letné zábavy, na výlety a tiež prali v potoku koberce. V zime sa oslavovalo po bytoch, kde sa stretlo aj niekoľko rodín. V jednej obývačke sedelo aj 20 ľudí. Na toto obdobie spomínam najradšej, pretože bolo veselšie a menej uzavreté ako dnešná spoločnosť.

Niekoľko týždňov pred Vianocami sme boli nakupovať. Samozrejme nie sami, ale so susedmi, ktorí mali tiež deti v našom veku. Dievča a chlapca. Tí ale s nami neboli. Vošli sme do obchodu, kde predávali rôzne korčule. Také som nikdy nevidela. Iba v televízore. Chceš si nejaké skúsiť? Spýtala sa ma predavačka. Nevedela som ako reagovať. Rodičia sa rozprávali so susedovcami a druhou predavačkou, vôbec si ma nevšímali. Vyberali korčule pre susedove deti. Mladá predavačka sa usmiala a podávala mi vyskúšať biele krasokorčuliarske korčule. Boli nádherné, hľadela som na ne a oči sa mi ligotali šťastím. Nevedela som sa korčuľovať, ale pre také krásne by som sa naučila aj korčuľovať. Potajme som si skúsila korčule a vrátila ich predavačke, aby si rodičia nič nevšimli. Predavačka ukazovala susedom a rodičom rôzne druhy korčúľ. „Jarka,“ povedala suseda mojej mame, „tvoja dcéra má rovnakú nohu ako moja Linda. Môže si predsa ona vyskúšať korčule!“ A pozrela na mňa. Mladá predavačka sa ozvala, že mi už dala jedny vyskúšať a hneď im aj podala krabicu s korčuľami. Susede sa tiež zapáčili a kúpila ich s manželom pre ich dcéru. Boli také krásne! Normálne som ich už teraz Linde závidela. No a mne naši nekúpili nič 🙁 Na vianočné nákupy pre susedovu Lindu som zabudla, pretože som o niekoľko dní dostala mums a do školy som nešla dva týždne. Zanedlho potom prišli sviatky a Štedrý deň. Na korčule som úplne zabudla.
Aké bolo moje prekvapenie, keď som si na Štedrý deň našla pod stromčekom veľkú krabicu, si ani neviete predstaviť. A nielen mňa čakalo prekvapenie, ale aj moju mladšiu sestru. Obe sme dostali korčule. Boli to presne tie, čo som si skúšala v obchode. Len mladšia sestrička dostala o niečo menšie.“ Ako len Ježiško vedel, že aj ja by som chcela také isté korčule ako má Linda?“ Opýtala som sa mamy. Mama sa len usmiala. Nepovedala mi, že to bol ich tajný plán so susedou. Nemohla mi predsa prezradiť, že som si skúšala korčule pre seba. Až o niekoľko rokov neskôr sa priznala, že sa báli kupovať bez vyskúšania, a tak aspoň jedno dieťa zobrali so sebou. A kým som ja s ockom neskôr vyberala na tržnici vianočný stromček, mama sa vrátila do obchodu a kúpila mi rovnaké korčule a aj sestre. Keď zamrzol potok u nás v dedine, zobral nás otec korčuľovať sa. Bála som sa, nikdy som nestála na korčuliach. Darmo ma tatino učil, stále som padala. Na potoku bolo mnoho detí, medzi nimi aj deti od susedov. Radka a Valika boli staršie, chodili už na strednú školu a korčuľovali ako skutočné profíčky. Keď to teda tato s nami nedal, pomohli nám s korčuľovaním ony. Vďaka ich trpezlivosti sme sa tú zimu nakoniec obe so sestrou naučili korčuľovať na krásnych bielych korčuliach.

Ten rok to však nebol koniec príbehu s korčuľami. Korčule zároveň prešli tú zimu aj zaťažkávacou skúškou. Keď som už vedela korčuľovať, vybrali sme sa so susedom – spolužiakom sami na potok. Začalo sa stmievať a chceli sme ísť už domov. No jedna šnúrka na korčuli sa mi nedala vôbec rozviazať. Korčuľu nie a nie vyzuť. A tak som si to dala od potoka na korčuliach rovno do bytovky na štvrté poschodie 🙂 A nebolo to až tak blízko, bola to riadna štreka. Spolužiak Rado bol taký galantný, že ma celou cestou pridržiaval, aby som nespadla, niesol mi topánky a keď som v nich kráčala po schodoch, držal ma druhou rukou. Naozaj galantný to chlapec. Dnes na pohľadanie. 🙂
Za korčule som našťastie výprask neschytala, no korčule sa museli dať znovu nabrúsiť.