Súostrovie nádeje

Otváram dvierka na kalendári a čakám na zázrak. Každý deň príbeh, láska, smútok, život sa zmestí doň na 24-krát…

Najkrajšie a najzaujímavejšie príbehy sú tie, ktoré píše sám život. Niekedy sú veselé a pri ich rozprávaní nám tečú občas slzy od smiechu, no niekedy sú aj kruté a veľmi smutné. Dnešný príbeh patrí medzi tie veselšie a je spojený s adventným obdobím.
Vždy pred Vianocami alebo po sviatkoch v období fašiangov sa u nás konávali zabíjačky. Niekedy, keď sme chovali aj tri prasiatka, bývali dve. Jedna v decembri pred sviatkami a druhá začiatkom februára. Zabíjačka patrila medzi tie veselšie udalosti a mnohokrát prinášala veľa úsmevných príbehov. Aj tento sa odohral v čase zabíjačky, lepšie povedané, začal sa v piatok pred ňou.
Bolo 6. decembra a v kalendári Mikuláša. Čas Mikulášskych večierkov, punčov a rozdávania darčekov. U nás v dome vrcholila príprava na zabíjačku a dom sa postupne plnil príbuznými. Zabíjačka bola obdobím, kde sme sa stretávali celá rodina. A tak nečudo, že z päťčlennej rodiny sa zrazu stala rodina tridsaťčlenná. Prípravy na zabíjačku boli v plnom prúde: cibuľa, cesnak načistené, ryža na hurky prebratá, kotlíky a vercajch nachystané. Pagáče a štrúdle upečené. Chlapi už čo to popili, deti sa vrátili od Mikuláša a hrali sa v detskej izbe. Bola ich celá kopa. Ženy brúsili jazyky, len mládež akosi nemala miesto a bola nespokojná. V dedine sa konala mikulášska zábava a mladých to veľmi lákalo ísť sa zabaviť. Veď prečo nie, ak sa vrátia do polnoci, ešte si aj pospia a všetci budú spokojní. A tak rodičia súhlasili. Mladí sa pobrali zabávať a starí aj tak spomínali a tešili sa, že sa konečne po dlhom čase porozprávajú. Deti pospali, pomaly aj dospelí by sa uložili spať, len mládež sa zo zábavy nevracala. Už bolo takmer dvanásť a ich nikde. A tak sa strýko Jaro vybral za nimi. Jaro bol jediný strýko, ktorý bol ešte slobodný. Prešla ďalšia polhodina, no ani mládeže, ani strýka nebolo. To už teta Zuzka nahnevane pozerala na hodinky a ľutovala, že mladých pustila. Samej sa jej nechcelo ísť za nimi, lebo ju trápila boľavá noha, a tak vyslala Jarovu sestru Evičku, nech sa za nimi pôjde pozrieť.
Pred obecným domom bola príliš veľká veselica, ktorú bolo počuť široko ďaleko. Evička mala zlé tušenie…
Keď prišla pred obecný dom, jej tušenie sa naplnilo. Jaro si vonku popíjal džbány plné piva v dave ľudí, ktorí skandovali a vykrikovali jeho meno. Z celej scénky pochopila, že je to nejaká súťaž. Pravdepodobne, kto vypije najviac pív. Mládeže tam však nebolo. Janko, Julka, Miška a Vierka sa kamsi vyparili. Vybrala sa ich hľadať do vnútra. No tam to bolo ako v pekle. Nie ako v nebi u Anjela, ale doslova ako v pekle! V miestnosti bolo nesmierne horúco, nafajčené a ešte čosi, cítila marihuanu. Preboha, pomyslela si, kde som sa to ocitla?! Naozaj v pekle? Jano sa olizoval s akýmsi mladým dievčaťom, Julka a Miška sedeli pri stole a veľmi sa smiali. Len Vierky nebolo. Tú nakoniec našla na pódiu. Aké bolo Evičkino prekvapenie, keď Vierku našla tancovať iba v spodnom prádle, to si nedokážete ani predstaviť. Zhrozene na ňu pozerala, či je opitá, či tak sfetovaná a prečo to vlastne spravila. Keby to videla Zuzka, tá ich snáď rozštvrtí. Vierka z nich bola najmladšia, mala iba pätnásť rokov a tí traja ju mali strážiť. Namiesto toho si každý robil, čo chcel. Nahnevala sa na nich a narobila taký krik na celú sálu, že sa v tom momente zábava skončila. Udivení mladí sa rozpŕchli a sála sa postupne začala vyprázdňovať. Jej nepodarené netere a synovec to dnes prepískli.
Cestou domov sa nikto neozval, vedeli, že je zle. Teta Evička bola nahnevaná. Po príchode domov každý rýchlo zaliezol spať a boli radi, že ostatní sa nevypytovali. Len Zuzka gánila na svoje deti a dvíhala prst, že si to s nimi ráno vybaví. Musela uznať, že Eva je v tomto zdatná a poradí si s mládežou. Štyria boli doma, len piaty neprišiel. Jaro sa aj naďalej zabával vonku a veselo popíjal. Neuvedomil si, že prišiel po niečo iné.
Ráno o šiestej, keď prví ranostaji začali chystať v kotlíkoch vodu pre prasa, všimli si, že z Rexovej búdy trčia akési nohy. Bol to Jaro. Bohviekedy prišiel domov, no asi ani nevedel ako, keď skončil v psej búde. Našťastie nebol v noci mráz a chudák Rex ho aj napriek obsadeniu búdy, zohrieval vlastným telom. Chrápanie, ktoré sa ozývalo z búdy, pripomínalo motorovú pílu. Bol to nezabudnuteľný pohľad. Po ťažkej noci sa všetci museli zasmiať na Jarovi a mládež nechali na pokoji. Jara nechali ďalej spať, len ho preniesli do domu a keď sa večer zobudil, že či už je ráno, všetci sa išli od smiechu popučiť…