Súostrovie nádeje

Otváram dvierka na kalendári a čakám na zázrak. Každý deň príbeh, láska, smútok, život sa zmestí doň na 24-krát…

Popíjam teplý punč osamotene v kuchyni a rozmýšľam, čo dnes napísať. Zážitkov z mikulášskeho obdobia je mnoho, hlavne tých veselých, ktoré sme trávili s priateľmi a našimi deťmi. Tie tradičné sviatky sa nikdy nezaobišli bez vianočných trhov a Mikulášov. A samozrejme bez punču. Ten musel byť. Bez neho by to nebolo to pravé vianočné obdobie. Mám šťastie, že napriek tomu, že dcéry sú už takmer všetky dospelé, náš najmenší je ešte vo veku, keď verí na zázraky a teší sa na prekvapenia. A tak aj napriek opatreniam sa tešíme na príchod zajtrajšieho Mikuláša, čo nám nadelí do čižmičky…

Každý rok o tomto čase prichádza do malej dedinky v noci Mikuláš. Biele sane ťahajú dva koníky a spoločnosť mu robí anjel a čert. Prechádza sa ulicami a hľadá v oblokoch čisté čižmičky a hlavne dobré deti, ktorým by mohol darovať sladké prekvapenie. Najradšej má Mikuláš návštevy, keď už deti spia a môže im potajme vložiť do čižmičky sladké prekvapenie. Podmienkou je, aby čižmičky boli krásne vyčistené. Kým boli deti malé, vždy túto tradíciu dodržiavali a spolu sme pre Mikuláša pripravovali čižmičky do okna. Jeden rok však naša prostredná dcéra začala mať obavy, že Mikuláš predsa len do obloka nedovidí a neodovzdá jej balíček do vyčistenej čižmičky. Rozhodla sa, že ona si dá čižmičky rovno von pred dvere. Nie na okno ako po minulé roky. Staršia dcéra však nechcela. Jej určite Mikuláš donesie balíček opäť do okna. A tak jedna mala čižmičku prichystanú pre Mikuláša na okne po starom a druhá von pred dverami. Každá čakala v tej svojej čižmičke veľké prekvapenie. Samozrejme v noci, keď dievčatá zaspali, sme sa my rodičia ako každý rok zahrali na Mikuláša a do oboch čižmičiek pripravili mikulášske balíčky. Jednej pred dvere a druhej do okna.
Na druhý deň ráno sa natešené dievčatá rozbehli k svojim čižmičkám. Každá k tej svojej. Aké však bolo prekvapenie tej mladšej dcéry, ktorá mala čižmičky vonku a balíček tam žiadny nebol. Namiesto toho mala v čižmičke pohodenú Rexovu uslintanú loptičku. Rex bol náš vlčiak, ktorý spával na dvore v búde a loptičku nosil všade so sebou.
Lili sa rozplakala a neverila vlastným očiam. Veď ona bola predsa tiež dobrá ako Kika! „Mamí, prečo mi Mikuláš dal iba Rexovu loptičku?!“ Lilinka nič nechápala, no my s mužom sme už samozrejme vedeli koľká bije, ale Lili sme nič neprezradili. Museli sme zistiť, kde dal Rexo balíček. Ten lapaj, myslel si, že je to pre neho! Lili sme horko ťažko presvedčili, že snáď sa Mikuláš len pomýlil a balíček niekde inde položil a my ho pôjdeme s ockom pohľadať. Dievčatá sa zatiaľ museli prezliecť z pyžám a naraňajkovať. No darmo sme hľadali, Rexo si už s balíkom poradil a všetky sladkosti z neho vyžral. Čo sa dalo roztrhal, pozlátky a papiere boli všade. Len ovocie mu nebralo. To už skončilo na zemi pohryzené a porozhadzované. Ale čo teraz, nemohli sme Lilinke povedať, že Rex jej zničil balíček a ona nemá nič. Musela som sa potajme vybrať do obchodu a pripraviť dcére nový balíček. Šťastie, že Mikuláš bol rovnako ako dnes cez víkend a my sme s manželom nemuseli do práce. A tak som sa vybrala do obchodu a ocino sa s dievčatami hral a kryl ma. Najväčšia ujma nebola v tom, že Rex pojedol všetky Lilinkine sladkosti, ale v tom, že polovica obalov bola nepoužiteľná a ja som už zabudla, čo som dcéram do balíčka nakúpila. Keď som dcéram pripravovala balíčky, bolo to ešte v novembri a veľmi som si veru nepamätala, čo som do nich dávala. Ešte, že Mikuláš je vynaliezavý a existujú tie mobilné telefóny! A tak manžel sondoval, čo má Kika v balíčku a na hlasnom odposluchu na telefóne mi to vymenovával a ja som podľa toho v obchode nakupovala. Za pol hodiny bol balíček na svete, ja som bola doma z obchodu zadýchaná a pripravená opäť naložiť Mikulášovi pár klamstiev na jeho staré ramená. Lili som povedala, že Mikuláš bol pomýlený, keď nevidel čižmičku vedľa Kikinej a namiesto do čižmičky položil balíček vonku pod oblok. Snáď ho tam dobré dievčatko Lili ráno nájde. „Mamí, ale nevidel moju čižmičku! Ako vedel, že som naozaj dobrá, keď ani čižmičku nenašiel!“ „Ale Lili, ty predsa vieš, že Mikuláš je ako Ježiško! Vidí zo Severného pólu všetky deti a ich dobré skutky. To je to „Mikulášske tajomstvo“. Ale vieš čo? Na budúci rok dáme tak ako vždy čižmičku do obloka vedľa tej Kristínkinej, aby ju už Mikuláš našiel a nehľadal ťa. Dobre?“ „Dobre,“ súhlasila Lili. Od tých čias, už čižmičky radšej pre Mikuláša nedávame von. Hoci Rexa už nemáme, máme v dome iného psieho lapaja. Dokonca pribudli aj dvaja zvedaví kocúrikovia, ktorí strčia svoje zvedavé hlávky aj do čižmičiek a veru, nechce sa mi opäť riešiť „Mikulášske tajomstvo“