Otváram dvierka na kalendári a čakám na zázrak. Každý deň príbeh, láska, smútok, život sa zmestí doň na 24-krát…
Na stole horela sviečka. Bola prvá na adventnom kalendári. Horela jasným plamienkom a zohrievala celú miestnosť. Biela ako sneh. Bola ako pokoj, mier, ktorý už niekoľko mesiacov pociťovala aj ona – Šarlotka. Ďaleko od skutočného domova sa ocitla na mieste, kde mala zostať na chvíľu. Z chvíle sa stal mesiac, potom rok a dnes je to už piaty, čo zapaľuje sviečku sama v izbe v zariadení sociálnych služieb. Ale vlastne, kde je jej domov, keď už zostala sama? Má ešte domov? Kým žil manžel, mala domov, mala lásku, hoci nebola naplnená deťmi. Po smrti manžela zostala vo veľkom štvorizbovom byte sama. Potešila sa, keď sa synovec ponúkol, že sa ku nej nasťahuje so svojou ženou a postará sa o ňu. Myšlienka, že byt nebude prázdny a raz v ňom bude počuť aj detský smiech, jej naplnila srdce. Zabudla na opatrnosť a dôverovala rodine. Aj vtedy, keď ju presťahovali „na čas“ do domova sociálnych služieb, aby mohli prerobiť byt. Aj vtedy, keď už mala v izbe takmer všetok svoj nábytok a zo sľubovaného mesiaca sa stal rok. Až dovtedy, kým nezistila, že byt jej už nepatrí a ona sa nemá, kam vrátiť. Smútok a nešťastie z opustenia priniesli svoju daň. Dostala mozgovú príhodu, po ktorej už nebola ako kedysi. Nehovorila, prešla len málo a pravá ruka ju neposlúchala. Prvé mesiace si mysleli, že dokonca neprežije. No osud mal ešte plány a nedovolil jej zomrieť. Opustená žena mala ešte raz za život pocítiť lásku a teplo ľudského srdca.
Po dlhej zime prišla jar a s ňou aj nová pracovná sila do domova. Mladá žena po materskej dovolenke priviala do domova mladícky elán a pozitívnu energiu. Sama takmer ako dieťa, sotva merala 150 cm, so zdravotnými problémami, ale bola plná energie, lásky a humoru. Pracovala ako upratovačka a niekedy aj ako pomocná sila v kuchyni. Mala toho veľa. Nereptala. Prácu potrebovala a veľmi sa jej páčila. Starčekovia boli milí a aj kolektív. Hoci práce mala veľa, nešetrila láskavým slovom a milým úsmevom. A kde hreje láska, tam sa aj srdce roztápa. Nebolo to inak ani so Šarlotkou. Vždy utiahnutá žena, plná smútku sa začala tešiť na Katkine ranné návštevy pri upratovaní izby. Pomaly sa spriatelili a tešili sa na každý deň, ktorý spolu strávia. Šarlotka pookriala a miesto pre ňu už nebolo prázdnym miestom, ale stalo sa jej domovom. Katka si časom spravila opatrovateľský kurz a od septembra začala v domove pracovať ako opatrovateľka. Už nechodila každý deň do práce, ale na smeny. No napriek tomu sa už Šarlotka necítila tak sama. Mala ju. Malú usmievavú dievčinu, ktorá sa aj napriek svojim problémom tešila zo života. A s ňou sa tešila aj Šarlotka. Spriaznené duše, ktoré čakali, kým sa nájdu. Ona bola ako jej stará mama, ktorú nikdy nemala a Katka ako vnučka, po ktorej tak túžila. Niekoľko mesiacov lásky, ktoré im život nadelil, boli tie najkrajšie, ktoré Šarlotka prežila za posledné roky. Biela svieca pomaly dohárala a Šarlotka sa usmievala a tešila na ďalšiu, ktorú spolu zapália. Prvá adventná nedeľa sa končila, srdce sa naplnilo pokojom a mierom. Už to nebola prázdna duša, ale miesto, kde prebýva mier a láska.
Miesta a stretnutia, práca v našom živote, nie sú náhodné a prinášajú príležitosti ako robiť svet krajším. Tento príbeh sa stal v prvom roku, keď moja sestra začala pracovať ako opatrovateľka. Po niekoľkých rokoch, keď som mala možnosť stretávať sa vďaka nej s ľuďmi v domovoch, som aj ja zmenila prácu a niekoľko rokov som opatrovala seniorov v Rakúsku. Milujem prácu s ľuďmi a hoci už dnes pracujem v inom obore, práca opatrovateľky mi je stále blízka. Aj v dobe, ktorá nám neumožňuje navštevovať našich blízkych v domovoch, je možné im pomáhať. Jednou z možností, ako pomôcť, je zapojiť sa do projektu
Koľko lásky sa zmestí do krabice od topánok?
Celá debata | RSS tejto debaty