Súostrovie nádeje

Som ako dieťa, človek zvedavý,

otváram dvierka na adventnom kalendári.

BARBORKA

Šaty biele vo vetre vejú,

koníky divé za ňou sa ženú.

Barborka biela smutná pani,

utekáš lesom pred tyranmi!

Ktože sa za tebou náhli?

Či vlastný otec  ťa tak trápi?!

Mečom chce ti zoťať krásu,

za nevinnosť  chystá zradu.

Že si spupná mladá panna?

Že sa nepodvolíš vôli diabla?

Že svoj vienok zelený

chrániť si chceš do smrti?

Ťahajú ťa mestom nahú,

zohyzdenú, utýranú,

na šibenicu pred otca.

Zabiť ťa  má  žalobca!

A meč kláti  krásnu dcéru,

odsúdenú za zlú vieru,

vlastným otcom žalobcom.

Stáva sa jej počiatkom i koncom.

A Boh plakal a s ním nebo

že nevestu zabil jeho,

že chladné srdce otcovo

na smrť dievku poslalo.

I čierne mraky nebo tasí,

otca stíha krutý trest!

Zabil ho blesk z Božej ruky

a ukončil  ľudský stesk…

Na halúzkach v decembri

čerešňové kvety kvitnú,

pre Barborku – nevestu

biele šaty v nebi šijú.