Súostrovie nádeje

Dnes som cestovala autobusom a od rána ma prenasledovala akási melancholická nálada. Netušila som, že neskôr budem mať na tú melanchóliu a smútok nárok. Vybrala som sa k nám do okresu na ÚPSVaR vybaviť si nejaké doklady potrebné do zahraničia. Keďže som už nejakú tú dobu nenavštívila tento úrad, nemala som poňatia,aké zmeny sa udiali na okresnom úrade, kde sídlil aj ÚPSVaR. Že na každom poschodí pre každé oddelenie existujú vlastné vyvolávacie systémy, tzv. kiosky, kde si vyberiete požadovanú službu a čakáte. Ja hlúpa, myslela som si, že je iba jeden centrálny, ktorý bol na prízemí a platí na všetky úseky. No bohužiaľ, zmýlila som sa a márne som hľadala požadovanú kolónku úradu práce. Pár krát som to očami presnímala a nič. A tak som sa vydala za pani, ktorá sedela na vrátnici (aspoň to tak bolo zo začiatku,keď zriadili okresný úrad, že to bola vrátnica. Dokonca aj presklené otváracie okienko tam ostalo ako predtým!Aj tá istá pani.) a poprosila som ju o pomoc, či by mi s tým neporadila. Žiaľ,milá pani bola viac menej na odchode, pravdepodobne na skorý obed, pretože bolo 11.hodín, a veľmi neochotne ma odbila, že ona nevie.. že toto nie je predsa vrátnica, ona tu pracuje pre ministerstvo vnútra a robí tam výplaty. Mám sa spýtať niekde inde. Tá istá pani, ktorá vysvetľovala ľuďom pred dvoma rokmi, ako sa tieto vyvolávacie systémy spúšťajú. Pred dvoma rokmi som sa s tou istou ženou stretla, keď som na okresnom úrade na prízemí potrebovala poradiť s kolkami na kataster. Odvtedy som tam nebola, nemala som poňatia o zmenách, ktoré sa tam dejú každý polrok. Nemyslela som, že z tak ústretovej pani sa za dva roky stane niekto tak neochotný a nepríjemný. Našťastie som nakoniec natrafila pri kiosku na veľmi milú pani, ktorá mi ochotne pomohla a tak som vybavila potrebné dokumenty aj vďaka jej pomoci.
Žiaľ, dnešný deň akoby mi nadháňal nevrlých ľudí do cesty. Po nešťastnom úrade práce som využila čas, ktorý mi ostal do odchodu autobusu domov, na nákup vianočných dekorácií. Samozrejme nákup som si pekne poukladala do košíka a chystala sa zaplatiť. Keď ma predavačka vyzvala, aby som jej ukázala kabelku, či tam niečo nemám ukryté. Bola som vo veľkom šoku. Ja a zlodejka? Čo by som zo svojej kancelárie nedokázala ani jeden kancelársky papier ukradnúť? To ma riadne zabolelo. Ukázala som jej teda svoj „kabelkový bordel“, aby sa presvedčila, že som jej nič neukradla a zaplatila som za tovar. Mala som sto chutí vrátiť jej ho späť. No neurobila som to, aby som jej nezobrala aspoň tých pár eur z dennej tržby a z jej výplaty. Aj keď by si to zaslúžila. Radšej som odišla s tým, že do toho obchodu sa už nikdy nevrátim, keď sa takto správajú ku zákazníkom.
Posledná kvapka ma však čakala v autobuse. Pri kúpe lístka som sa šoféra spýtala, či stojí aj na dolnej zástavke v našej obci. „Samozrejme“, odpovedal. Potešila som sa, lebo niektoré spoje nestáli. Aspoň nebudem musieť celú dedinu obchádzať. Prišli sme do našej obce, autobus zastavil na hornej zastávke, ľudia vystúpili. O chvíľu nasledovala naša zástavka. Obliekla som sa a zastala som si k zadným dverám. Aký bol môj šok, keď sme však prefičali zastávku a šofér na zastávke nezastal? A ja v nemom úžase, som chytro nevedela, či mám stláčať stopku alebo kričať na šoféra, aby mi zastal. Sama ešte v šoku z toho, že nezastal, ma nakoniec priklincovala jeho odpoveď: „Čo tam tak sedíte ako kvočka na tej riti! Už ste mali dávno stáť! Ja keď nevidím nikoho na zastávke, tak idem ďalej a nestojím.“ kričal na mňa arogantne, akoby som ja bola chyba, že si nevšimol, že ja už dávno stojím pri dverách a on to nezaregistroval. Nie, poďakoval sa mi za svoju nevšímavosť ešte hrubosťou.

Z dnešného dňa som bola neskutočne smutná. Kam sa podela ľudskosť v ľuďoch? Kde sa stratila ochota pomáhať jeden druhému? Dnes som trikrát zažila neskutočnú hrubosť od ľudí na miestach, kde práve dochádza k bezprostrednému styku s ľuďmi, kde práca s ľuďmi je ich náplňou a ľudskosť by mala byť samozrejmosťou v týchto povolaniach. ALE NIE JE! Žiaľ. A žiaľ stáva sa to aj v iných oblastiach pracovného života. Akoby sa ľudia zabudli tešiť zo života a prepočítavali ho len cez peniaze a prácu brali ako povinnosť, niečo, čo musím robiť, nie čo chcem a čo ma teší.