Súostrovie nádeje

Bez bielej nie je možná sivá, rovnako ako bez čiernej. Všetci sa pohybujeme v odtieňoch sivej, aby sme sa občas priblížili k bielej a občas k čiernej farbe. Tak ako nie je všetko biele, nemôže byť všetko čierne. Iba tak môžeme pochopiť jeden druhého. Trochu byť blízky a trochu vzdialený sebe aj ostatným. Rozdielnosť robí svet zaujímavý a zároveň nás učí k spolupráci.

Je mi ľúto p. Lipšica, že aj tak poctivý človek môže zažiť niečo tak strašné ako zabiť človeka. Že, nemusíš byť kriminálnikom, aby si sa ocitol za hranicou spravodlivosti, hoc si aj ten najspravodlivejší človek na svete.
Možno bude mementom, že konečne prestaneme tak kriticky súdiť bez hlbokého rozmýšľanie, či je to správne a začneme sa pozerať na veci aj z iného pohľadu. O tom, že človek je len tiež človekom a bez toho druhého je nič. Že občas sa všetci potkneme a nezáleží na okolnostiach toho potknutia, či sme boli unavení, nervózni, chorí, prepracovaní alebo na pokraji nervového zrútenia. Alebo sme boli iba proste chvíľu mimo. Stane sa… Za chvíľu nepozornosti a pri rýchlosti 50 km takmer pred vlastným domom som si rozbila auto a zabila srnku. Aj tak sa dá. Bola to však srnka, nie človek, a na tie sa nepodáva trestné oznámenie..

Kým sa človek bude gúľať svetom a ľudská spravodlivosť sa bude hojdať na váhach, vždy sa bude prikláňať na jednu alebo druhú stranu. Vždy bude jedna strana ľahšia pre niekoho a druhá tá ťažšia. Dobré je však na tom, že ak sú aj činy polemizujúce a zostávajú knísať na vážkach spravodlivosti z jednej strany na druhú, majú ľudia na výber a môžu tú nerovnosť stále vyrovnávať.