Ako dieťa som nikdy nebola rodičmi rozmaznávaná objatiami. Nikdy mi nechýbali. Možno som pôsobila dojmom chladnej princeznej, no ak niečo nepoznáte, ani vám to nechýba a teda neviete, ani o čo prichádzate. Mnohé moje kamarátky sa objímali navzájom s rodičmi, medzi sebou a mne to bolo akési divné. Nechápala som, čo je na tom také úžasné…
Až kým som nestretla svoju prvú lásku a neskôr svojho manžela. Prvý krát som pocítila úžasnú silu objatia, spolupatričnosti a samozrejme aj lásky. Pocit, keď je vám mäkko na srdci a cítite sa blažene. Pocit, že aj tie najväčšie problémy viete zdolať, keď vás má niekto rád. Že ten najlepší liek na problémy možno celého sveta sa skrýva v obyčajnom objatí.
Dnes, keď som už dospelá a vyrástla som z chladnej princeznej na mamu a manželku, objímam svojich blízkych tak často ako sa len dá. Možno som niekedy už trápna, hlavne pre pubertálne dcéry, keď ich chcem objať, no nedá mi to. Už viem, aké je objatie krásne a ako hreje, ako dokáže rozptýliť aj tie najväčšie obavy, ako dokáže pohladiť vašu dušu a srdce. Veď nenadarmo sa vraví, že objatie je liek na všetky problémy. Dôkazom mi bola minule moja najstaršia dcéra, ktorú sme prvýkrát vyprevadili z domu na internát. Pred odchodom z budovy internátu sme ju s manželom chceli objať a vybozkávať na rozlúčku a podporiť ju tak v novom začiatku jej stredoškolského života, no dcéra nás odbila a len tak vzdušnou pusou sa s nami s veľkým chichotom rozlúčila. Fíha, pomysleli sme si s manželom, asi to zvládne sama ľavou zadnou, keď už nepotrebuje ani objať a načerpať sily od nás. Asi je už pripravená na prvé skúšky odlúčenia od rodičov.
Prvý deň jej nového stredoškolského života bol ok, plný nových informácií a ľudí,aj druhý ako tak, v stredu sa však už u dcéry dostavili prvé absťáky vyhostenia z domu a začala uvažovať o prestupe na inú školu, kde by nemusela bývať na internáte. A tak to pokračovalo až do piatka. Každý deň srdcervúci nárek do telefónu, že ona tam neostane. V piatok, keď zmeškala 2 autobusy a konečne dorazila po prvom týždni domov, hodila tašku a hneď nás všetkých vystískala. V očiach jej blyšťali slzy ako hrachy a vôbec nemyslela na to, že je už veľká na objatia. Schúlila sa mi do náručia a opäť bola tým mojím malým dievčatkom. Už neposiela vzdušné pusy. Tie nenahradia skutočné objatie. Už to zistila …
Kiež by nás mal vždy kto objať, aby nám bolo teplo na duši. Prajem vám všetkým tie najkrajšie a najláskavejšie objatia!
Celá debata | RSS tejto debaty