Ako motýľ krehké, na krídlách nesené, vo vánku stratené…. šťastie… Tak krehké a tak ľahko neviditeľné ……..
Komu je prisľúbené? Kto naň má skutočne nárok? I či smieme oň prosiť denne, veď je také krehké a tak rýchlo prchavé…?!
Šťastie je ako vzduch, ktorý smieme dýchať neustále a nemusíme sa ponosovať, že bude niekomu chýbať. Máme naň nárok,ja, aj ty, aj vy, aj my všetci. Je ho dosť pre všetkých. Treba sa len nadýchnuť a pomaly ho vstrebávať do tela ako blahodarný vzduch. Napĺňať sa ním a opájať do sýtosti. Šťastie nie je schované do štvorlístka, je v nás. V každodennom ľudskom bytí, v našich životoch. Stretávame ho na chodbách, vo vlaku, v nemocnici, v práci, doma, v každom z nás. Šťastie, že žijem, že som sa opäť zobudil/a, vítam deň a žijem naplno. Každý jeden deň… Že cítim, že som, že ešte nie je koniec. Keď bolesť prechádza mojím telom, keď sa chvejú moje oči plačom,keď túžim zakričať, že viac nevládzem. Viem, že je tu, aj keď ho cez more sĺz a bolesti nevidím. Ukrýva sa v očiach zdravotnej sestry, ktorá sa o mňa stará, v príbuzných, ktorí ma držia za ruku, keď som na dne. Je všade, kam môže ľudská myseľ zájsť. V nekonečnosti ľudského bytia…
Šťastie a či prelud, možno ópium pre bláznov, či veľkých optimistov. Pesimista, naň neverí, je príliš skľúčený a príliš pesimistický, aby uveril, že existuje. Pesimisticky polemizuje o tom, že neexistuje a je len výplodom optimistov, ktorí sa do jeho pavučín zamotávajú ako bezbranné motýle. Ale prečo? Lebo sa bojí uveriť, že existuje aj šťastie pre pesimistov? Blázon, ktorý sa bojí uveriť, že aj kvapka, ktorá sa vyroní z oka, je vlastne šťastím a ovlažuje našu dušu a naše oči, aby neuschli od púštnych búrok života ako studňa.
Šťastie je ako vánok, povznášajúce, lahodne opojné a svieže ako vzduch po daždi. Tak prečo sa ním neopíjať do sýtosti denne? Viem, že občas prídu dni, kedy nemáme náladu ani chuť byť šťastný. Kedy je deň iba zápasom o to, aby sme prežili. Smútok, skleslosť, strach z obavy o budúcnosť, denné naháňanie sa o prežitie v džungli zvanej život. To všetko nám nedovoľuje nadýchnuť sa a premýšľať o každodennom šťastí. O tom, že môžeme cítiť, vnímať poéziu života. Započúvať sa do hudby bytia a šepotu dní, cítiť slanosť slzy na tvári a tlkot srdca, jeho bolesť, ale i radosť. Túžby, sny, to všetko je šťastie. Ukryté v každom našom dennom nádychu a existencii nášho bytia. Iba také malé šťastie.
Celá debata | RSS tejto debaty