Nepriestorové lineárne kontinuum, v ktorom sa udalosti dejú v zjavne nenávratnom poradí… Čas… Dlho som váhala, či chcem pokračovať vo svojom blogu tam, kde som prestala, s občasnými básňami a článkami o tom, čo ma páli v živote. Niekoľko mesiacov sa mi v hlave rojili myšlienky, ktoré z akéhosi dôvodu nedostali šancu uzrieť svetlo sveta. Možno bol na vine môj prehnane preplnený život prácou, starostlivosťou o domácnosť a rodinu alebo len moja lenivosť, dôvodov bolo každopádne viac… isté však je, že som sa dokopala…Nocovka pri mojom doráňanom psovi opäť naštartovala moju chuť nielen tvoriť v hlave, ale dať to aj von z nej…
Apropo, náš pes Beny…, ktorého dnes strážim, po úraze…. Už tretiu noc nespím…. V nedeľu nadránom ma zobudila búrka a potreba všetko vypínať, vyťahovať z elektriky, a uisťovať sa, že je všetko v poriadku. Nedal mi pokoj strach o zvery, ktoré spali na verande… Dve mačiatka s mačkou a náš pes, ktorý sa neskutočne bojí búrok. Zaváhala som, lebo som sa zobudila až na rachot z hromu a už bolo pozde… Pes neskuvíňal pri dverách ako vždy, tak som si pomyslela, že hádam zostal vo svojej búde a vrátila som sa do postele. Nepočula som nič, keďže búdu mám na verande takmer pri okne do spálne. Unavená, som si pomyslela, že hádam sa upokojil a spí a tak som zaspala aj ja. Ráno však bolo tiché, nikto ma nebudil škrabkaním na dvere ani nečakal… Kým sme s deťmi a manželom vypátrali, čo sa vlastne stalo, prešla takmer hodina. Utečenec si to zas raz dal cez záhradu do poľa. Nepredpokladala som to, lebo bránka do záhrady bola tak dobre zatvorená a predsa… chlpy ho prezradili. Cez malú štrbinku na bránke (musel sa naozaj veľmi snažiť pretiahnuť sa cez ňu) opäť ušiel. Vydvihnutý plot, ktorý manžel poctivo v sobotu napravil, bol opäť v žalostnom stave. A vinník sa túlal bohvie kde. Naštartovali sme pátranie po dedine a chotári a samozrejme aj na sociálnych sieťach (ľudia radi zdieľajú a zapájajú sa, tak prečo to neskúsiť). Nič, naše pátranie do večera bolo márne. S ťažkým srdcom som si opäť líhala spať a neverila, že ho niet… Veď, kto ma bude hnevať útekmi, štekať do poštárky, ocikávať kvety, či škrabkať mi na dvere. V duchu som mu prepáčila všetky prehrešky, len aby sa vrátil. Hnevala som sa sama na seba, že som ho nepustila skôr do vnútra ešte pred búrkou. Hnevala som sa aj na neho, že je taký tuláčisko a uteká, hnevala som sa na všetko. Strach a predstava, že ho už nebude, mi opantali srdce a nedali spať. V duchu som prečesávala celé územie a rozmýšľala, kde sme ešte neboli. Celú noc sme strávili s manželom prehadzovaním sa a nepokojným spánkom. Ten chlpáč nás dostal! Takmer osem rokov nám robil spoločnosť, tešili sme sa jeden z druhého a teraz by si len tak zmizol. To nejde, s tým sa nezmierim! To nie je mačka, ktorú nám po pol roku prejde auto, alebo sa po troch mesiacoch zas stratí. S tým sme sa už vysporiadali. Beny je kamarát, člen rodiny, bez neho je tu smutno.
Ráno som opäť prešla zadné záhrady, vykričala si hrdlo, no jeho nebolo… Obvolala som všetky útulky v okolí, no márne. Manžel sa rozhodol zostať poobede doma a ísť ho opäť hľadať. Nedalo mu to, čo ak kdesi zabudol pozrieť…. Predsa, mohol sa niekde objaviť… V práci som ako malá školáčka každú chvíľu striehla na telefón a čakala, či zazvoní. O pol druhej zazvonil…. „Našiel som ho,“ ozval sa natešený manžel, „má tržnú ranu a kríva, ale neboj sa, bude v poriadku.“ Rozplakala som sa… Nie včera, nie ráno, až teraz, od šťastia, že sa našiel. Neviem, či by smútok prišiel časom, keď by sa naozaj nenašiel, ale v duchu som verila, že žije a nájdeme ho. Nepripúšťala som si alternatívu bez neho a teda ani slzy predtým. Zobrala som si na zvyšok dňa voľno a ponáhľala som sa za ním. Za našim štvornohým kamarátom. Ešte nás čakalo ošetrenie u veterinára. Našťastie prežil. Po 10-centimetrovej rane mu zostane jazva, noha sa zahojí, nebola zlomená, ale prežije to. Už je doma s nami a my strážime dnes jeho sny, tak ako to robieval on predtým…