Zreješ ako víno do zlata…
Si ópiová ríša omamná!
Chcem sa napiť z tvojho blaha,
moje hrdlo večnosť stráda.
Umývam sa z tvojej rosy,
beriem krásu z tvojich očí,
moje ústa prosia clivo:
„Jeden božtek náruživo!“
Zreješ ako dobrá víla,
bezpochyby si mi milá,
no moje hrdlo stále stráda,
chýba mu v ňom malá vlaha.
Chcem sa napiť z tvojej čaše,
zažiť pocit v jemnom tranze,
moje ústa prosia clivo:
„Jeden božtek náruživo!“
Zreješ moja krása zlatá,
Ópiová ríša ladná.
Zreješ si tak do zlatista,
až ma z toho srdce tíska.
A ja chudák biedny v kúte,
neokúsim tvoje chute,
neokúsim tvoje blaho.
Pre mňa je to príliš drahô.