Dozrela kvapka tvojho vína,
v poslednom vinobraní,
v šepote rán vstaneš i líhaš
do farieb, ktoré z nej zostali.
Brániš sa šumu, vetru z mora,
poslednej správe vo fľaši,
i vari je to odpoveď zhora,
nevieš si priznať bezbranný.
Maličký osteň v tvojom hlase
zasekol strunu gramofón
„Ach, prečo už znova zas a zase,
musím sa vybrať po svojom..“
Posledné ráno pred úsvitom
už skladáš piesne k odchodu.
V pamäti blúdiš a je ti clivo,
že opäť sa blížiš k pôrodu.
Začiatky, pády, rasty hore,
i strmhlavé konce za plotom,
uplietol si nám Ty tam hore
kolobeh ďalším životom.
Koľko sme schopní uniesť žitia,
topánok túlavých si obuť?
Koľko sa musíme ešte mínať,
aby sa skončila naša púť?
Púšťaš nás z neba po rebríku,
do cesty kladieš prekážky,
a my rátame mesiace v každom roku,
učíme sa od dvanástich.
Tak ako hore, bude zas dole,
kolobeh žitia nemenný,
kým ľudská duša uzrie svetla,
mnohokrát sa tu vymení…