Ticho sa vkráda do tvojho slova
a ty mu dávaš priamu reč.
Pred kostolom dvaja stoja,
prosia lásku: „Neuteč!“
V pretrhnutých statiach
búrka blesky lapá,
ticho rany jatrí,
za lásku sa vinným stáva.
A láska tratí svojej sily,
nevie sa brániť viac.
V tichosti bez posily
nechá si srdce rozorvať.
Na rany nedozrieme,
sme ešte slabí,
s láskou si šermujeme,
kým sa neporaní.
Zaštopkať srdcia skúšame,
ihlami do nich picháme,
a láska tečie z nových rán,
krváca zo žíl dokorán…
Pred kostolom dvaja stoja,
zamĺkla ich reč.
V rozorvaných srdciach trčia
všetky kordy ba aj meč.
Iba v očiach láska planie
a berie si priamu reč,
na kolenách ľudí prosí:
„Neutekaj ešte preč!“
Kým búrka lomí srdcia,
blesky do nej bijú,
nezatíchnu naše slová,
lásku nájdu živú.
Kým sa láska nevzdá,
tisíc búrok môže prísť,
ale lásku ticho
nesmie nikdy poraziť.