Som ako dieťa, človek zvedavý,
otváram dvierka na adventnom kalendári.
BARBORKA
Šaty biele vo vetre vejú,
koníky divé za ňou sa ženú.
Barborka biela smutná pani,
utekáš lesom pred tyranmi!
Ktože sa za tebou náhli?
Či vlastný otec ťa tak trápi?!
Mečom chce ti zoťať krásu,
za nevinnosť chystá zradu.
Že si spupná mladá panna?
Že sa nepodvolíš vôli diabla?
Že svoj vienok zelený
chrániť si chceš do smrti?
Ťahajú ťa mestom nahú,
zohyzdenú, utýranú,
na šibenicu pred otca.
Zabiť ťa má žalobca!
A meč kláti krásnu dcéru,
odsúdenú za zlú vieru,
vlastným otcom žalobcom.
Stáva sa jej počiatkom i koncom.
A Boh plakal a s ním nebo
že nevestu zabil jeho,
že chladné srdce otcovo
na smrť dievku poslalo.
I čierne mraky nebo tasí,
otca stíha krutý trest!
Zabil ho blesk z Božej ruky
a ukončil ľudský stesk…
Na halúzkach v decembri
čerešňové kvety kvitnú,
pre Barborku – nevestu
biele šaty v nebi šijú.