Každý deň čakám na poštára,
snáď pre mňa niečo má,
v poštovej schránke márne hľadám
obálku bielu od Teba.
Každý deň je mi dlhší
a smútok vo mne vyhráva,
že sa už neviem tešiť ,
do samoty sa schovávam.
Ustaté viečka sotva samé hľadia,
na posteľ choroba ma priľahla.
Chrbát je zlomený, nechcem už kríž,
ťažko ho vládzem niesť, veď sám vidíš!
Už nie som mladica, ba ani kráska,
som iba na príťaž, pohodená taška.
Nechcem sa rúhať, určite nie,
život je darom, nie trápenie. .
No môj je prázdny, sviečka mi dohára,
všetci sa vzďaľujú, len ja tu ostávam.
Pokoru strácam i srdce už planie,
na rukách všetko mám popísané.
Každý deň vzpínam sa, prepletám dlane,
v modlitbe k Tebe prosím o zmilovanie.
Dnes posledný krát čakám na poštára,
snáď už dobrú správu má.
Belasú obálku do rúk mi vkladá,
poslednú správu od Teba.
Konečne prišla podpísaná
pozvánka pre mňa do neba.