Sú dni, je ich presne 365 v roku, kedy by sa mal človek správať ako človek. Potlačiť svoje veľké ego a keď nie na svet okolo seba, zahľadieť sa aspoň do očí detí. V nich sa skrýva budúcnosť, ktorú ovplyvňujeme už teraz.
Sú dni, tak ako dnes, keď svet si pripomína významné udalosti, lebo vie, že minulosť stále zasahuje do prítomnosti a môže ovplyvniť budúcnosť. Sú dni, ktoré by mali byť možno v kalendári každý deň, aby na ne človek nikdy nezabudol. Tak ako dnes.
Medzinárodný deň mieru a zároveň svetový deň vďačnosti k nim určite patria.
Som vďačná svojim rodičom, že ma priviedli na svet, do krajiny, v ktorej vládne mier. Som vďačná, že som zdravá, môžem žiť a tešiť sa z každého dňa na tejto planéte. Som vďačná, že mám rodinu, ktorá nikdy nespoznala bolesť vojny. Že aj napriek žabomyším vojnám v našej banánovej republike tu vládne mier a moja rodina v noci nemusí čeliť náletom bombardérov a pokojne môže spať. Že sa tu práve môžem zabávať písaním nejakého blogu a neriešiť životne dôležité otázky.
Som vďačná, že ešte stále mám čo do úst vložiť, dokonca tým aj plytvám, kým inde zaspávajú hladní a v strachu o vlastný život. Som vďačná, že tu žijem, aj keď nie vždy to je ľahké a musím potláčať svoje ego. Som vďačná za ľudí, ktorí robia to isté a tým chránia ďalšie životy. SOM VĎAČNÁ ZA ĽUDSKOSŤ, lebo viem, že každý ju v sebe má. SOM VĎAČNÁ ZA MIER.